Salašník v reštike

&&Hneď prv&ý deň pobytu v Beskyd&ách sme sa ubytovali a zozn&ámili s dovtedy virtu&álnymi kamar&átmi z čiech. Zistili sme že sme jedna krvn&á skupina a hneď je treba priateľstvo spečatiť nie? No tak &šup ho vysk&ú&šať re&štaur&áciu ktor&á bola v zariaden&í kde sme boli ubytovan&í. V hale pri re&štaur&ácii sedel rozvalen&ý prekŕmen&ý koc&úrisko a nejak&í hostia mali na kolen&ách mal&ého york&š&íra. Keď sme pani recepčn&ú poprosili, či možeme doviesť aj na&šich ps&íkov e&šte chudera netu&šila ak&í s&ú _maličk&í_ - vo&šli sme do re&štiky a zistili že star&š&í p&án v k&úte zabudol vybrať lyžičku z &úst, dievčatko pri vedľaj&šom stol&é nahlas h&íkalo - mam&í&í&í pozr&í&í&í bernard&ýn a druh&ý a tret&í a mami spoč&ítaj ich plos&ím,..... Takže sme napratali na&še &štyri bernsk&é sala&šn&ícke psy - na&šťastie len tri dospel&é a na&šu &štvormesačn&ú Bettu pod stoly a snažili sa ich tam po cel&ý čas pitia k&ávy a spečaťovadla priateľstva udržať. Vždy keď pri&šli nov&í hostia do re&štaur&ácie udivene sa pozerali na čierny chvost&ík vytŕčaj&úci spod stola; keď sa odtiaľ vynoril veľk&ý čierny ňuf&ák každ&ý rad&šej &úctivo c&úvol /pard&ón okrem det&í tam vždy plat&í opačn&ý efekt/. &&&&

&&&V milej re&štaur&ácii sme vlastne už viac kr&át s na&šimi mil&áčikmi rad&šej neboli, lebo zhrozen&ý pohľad pani recepčnej pri na&šom odchode jasne hovoril o tom čo prež&íva a keďže sme tvory ľudomiln&é nebudeme ju predsa t&ýrať...&.&
&&&